LOG IN - přihlášení
| ||||
|
![[Úsměv]](http://naturista.cz/drupal/files/smileys/roving/smile.png "[Úsměv]") Paráda, hranice za nami, žiadne stojky, žiadne schovávanie forintov ako kedysi, žiadne „cikpauzy“ z nervozity. Fotím most, hranicu, dominantu Ostrihomu. Chvíľu sa rozhodujem, či ťahať priamo na Budapešť, alebo urobiť pár kilometrov navyše a zastaviť sa v Omszk parku. Tam je krásne jazierko, niečo ako Zlaté piesky. Ale meškanie je meškanie a tak víťazí kratšia trasa na Pešť. Cesta je pomalá, ale to som predpokladal.  Po hodinke sme pred tabuľou Budapešť, ktorú máme možnosť dôkladne preskúmať, pretože stojíme nekonečné minúty v kolóne. Nepáči sa mi to, ale nemám na výber. Rozhodol som sa šetriť, a tak musím nútene ignorovať diaľnice. Kolóna sa pomaličky rozbieha, ja kľučkujem medzi domácimi a pripadám si ako domáci frajer. Napriek tomu, že dodržiavam predpisy, prekľučkoval som sa elegantne na začiatok kolóny. Budapešť je napriek času prejazdu celkom prázdna, cez Margit-híd sa dostávame za Dunaj a začíname veriť navigácii. Veď čo iného nám aj ostáva, keď mapy niet a v živote sme v týchto končinách neboli. Cieľ je jasný, cesta teda nie. Ja som však slovenský kamikadze. Rád poznávam cudzie kraje, rád spoznávam nepoznané. Mám však stále nepríjemný pocit, aby nám naša navigácia nestornovala našu dovolenku. Lebo pokuty za porušenie predpisov nie sú najnižšie. Síce som elektronickej mašinke zadal príkaz „ignorovať diaľnice, platené úseky a tak ďalej“, ale čo ja viem, aké aktuálne sú v tej vecičke mapy? Sem-tam sa dostávame na štvorprúdovku, kde absolútne neviem, či je platená alebo nie. Spolieham sa na to, že „navi“ to vie lepšie. Kým sme ťahali na Szolnok, bol som spokojný, ale potom sa začali diať veci! Odbočte doprava, odbočte doľava… Nerád jazdím tak, aby som nevedel, kde som. Cesty nie sú najhoršie, jazdný priemer zodpovedá predpokladom. Ale keď prechádzame cez pontónový most, tak už nie som si moc istý, či ideme správnym smerom. Ale zasa sa chytáme známeho prejazdného bodu – Bekéscsaba je plus-mínus naším smerom, snáď to bude dobré. Dávame si pauzu, obedňajšiu, keďže niet originálneho odpočívadla, tak improvizujeme a stojíme na okraji nejakej dedinky, pri minihájiku. Kempingové stoličky prídu vhod, chválime autochladničku za perfektne vychladené nápoje. Fotím si tabuľu s „prísľubom“ rumunského hraničného prechodu. O chvíľu sa naozaj ocitáme na hranici.   Nikde nikoho, colníkom stačí pohľad na slovenský pas a kývnutie znamená „nezavadzaj, nezdržuj“, možno aj „neotravuj“. O pár metrov ďalej vidím niekoľko nápisov „rovigneta“, prvý pokus nevychádza, na druhý sa pýtam okoloidúceho, na tretí pokus kupujem rumunskú diaľničnú známku a pokračujem. Cesty sú v perfektnom stave, kto tvrdí opak, tak nebol určite veľmi dlho v tejto krajine. Vzhľad krajiny sa oproti Maďarsku rapídne zmenil. Nemôžem nepriznať, že táto krajina je chudobnejšia, ale určite má svoju hrdosť. A nejedná sa o chudobu, aká je typická pre náš východ. U nás sa počerná zatiaľmenšina necháva živiť štátom, tj. nami. Tu sú ľudia chudobní, ale evidentne sa starajú sami o seba. Kŕdle husí, oviec, sem-tam kravka, koníky, oslíky… A tak treba ísť opatrne, nikam sa neponáhľať. Veď – kam aj, predsa ideme na dovolenku. Pardón – sme na dovolenke!       Kocháme sa prírodou, obdivujeme tunajší kolorit, fotím počas jazdy. A stále si užívam kvalitných ciest. Na to, že jazdíme pánubohu za chrbtom, tak konštatujem, že majú parádne cesty. To sa mení iba raz. V mestečku s ničnehovoriacim názvom Variflu odbočujeme na Brad. Kvalita cesty sa mení na stupeň „tankodróm“. Ale nie je to ani tak o jamách, ako skôr o záplatách. Dvadsať kilometrov drkoceme zubami, všetko vrcholí v mestečku Brad, kde nás rozosmieva tabuľa s obmedzením rýchlosti na 30 km/h. Cha-cha! Ideme horko-ťažko polovičnou rýchlosťou a máme obavu o zdravie nášho autíčka! Ale prežili sme to aj my aj ono, kvalita ciest sa opäť zlepšuje a my sa dostávame na hlavnú trasu, ktorú používa väčšina transferujúcich turistov. Existuje asi príliš veľa vecí, ktoré nikdy nedotiahnem úplne do konca, táto cesta sa tiež pridala k nim. Navigáciu som totiž preprogamoval na „najrýchlejšiu trasu“, a tak som opustil nádherné bočné cesty, kde nebolo živáčka, kde bola tá nádherná takmer nedotknuteľná príroda. Vrátili sme sa na hlavný ťah, plný kamiónov, traktorov, proste plný kolón. Ranné meškanie, ktoré si moja drahá polovička nemôže nikdy odpustiť, sa prejavilo v tom, že večerné stmievanie prišlo podstatne skôr, ako som plánoval. Aj vďaka tomu, že na rumunskej hranici sme si posunuli čas o hodinu dopredu, aj preto, lebo predsa len ideme stále na východ. A to znamená skorší západ slnka. Kus určite nádhernej cesty sme strávili vezením sa v kolóne, uhýbajúc šialencom, ktorí si mysleli, že keď predbehnú mňa, tak sa im určite podarí predbehnúť aj ďalších možno sto, či dvesto účastníkov kolóny… Šialenci, ktorí majú pod kapotou dvesto a viac koní, chápem aspoň v tom, že si myslia, že na to majú. Ale keď Vás predbieha auto, ktoré drží pokope iba silou vôle, tak… Ale nie každý si vie predstaviť čo sa môže stať, keď sa v protismere v najbližšej zákrute objaví valiaci sa kamión… My sa máme radi, a tak sme zvolili defenzívny spôsob jazdy. Byť v šesťdesiatkilometrov vzdialenom cieli o desať minút skôr- má to význam? Nemá. Len si to treba uvedomiť. A tak sme sa stali súčasťou kolóny na nejaké dve hodiny. Fakt škoda tej tmy, tá scenéria by bola určite krásna. Nabudúce už určite zvolím keď nie „najkratšiu trasu“, tak určite bočné cesty. No ale aby som to nezdržiaval, napriek pomalému tempu trasa „odsejpala“, odškrtli sme si Ramnicu Valce a tešili sme sa na blízke Pitesti, kde mi mala diaľnica priniesť úľavu a oddych.![[Šipka]](http://naturista.cz/drupal/files/smileys/roving/arrow.png "[Šipka]"){kind=icon} Pitesti sme novým obchvatom minuli, navigácia sa nám tu stratila. Napriek únavy z blížiacej sa polnoci mi začalo vadiť nejaké škrabotanie, prichádzajúce spod prístrojovej dosky. Chvíľu som tomu odolával, potom som začal vypínať spotrebiče – rádio, ventilátor, manželku… Škrabotanie zostalo. Nebolo to moc výrazné, nezdalo sa to nebezpečné. Chyba. Napriek tomu, že som ponúkal svojej polovičke neskorú nočnú zastávku za účelom už fakt neskorej večere, hlad ju tentoraz nejakým zázrakom obchádzal. A tak som míňal jedno diaľničné odpočívadlo za druhým. Až keď už som začal byť fakt príliš unavený, odbočil som na rumunské diaľničné odpočívadlo. A tam sa začali diať veci! Aerodynamický hluk, rovnako ako aj hluk z odvaľujúcich sa pneumatík ustal, škrabotanie sa zmenilo na neuveriteľný rachot, ktorý ma donútil bez rozmýšľania vypnúť motor. Auto sme zatlačili na parkovisko, otvoril som kapotu, poprosil manželku, aby na krátko zaštartovala. Hrôza! Neuveriteľný rachot. Nejaká kladka na rozvodoch? Vysokotlaké čerpadlo? Nemal som chuť to zisťovať, lebo iba sluchom sa to zistiť nedá a na odpočívadle to bez vercajchu nikto nezistí. Mal by som byť na tieto veci odborník, keďže pracujem ako vedúci autoservisu. V mysli sa mi premietali všetky možné varianty. Ani jedna z nich nebola ani lacná, ani rýchloodstrániteľná. Čo teraz? 968 km nás delilo od bydliska. A polovičku z tejto vzdialenosti od cieľa. Polnoc na krku. Prvý nápad: som na benzínke, idem sa spýtať na pomoc pumpára. Šprechen zí dojč? Éééé? Dújúspík ingliš? Éééé? Parla italjano? Éééé? Gavaríš pa rúski? Éééé? Ani pumpár, ani vedľa stojaci hotel, teda jeho akože recepčná. Nič. Rozhliadam sa po návštevníkoch benzínky, resp. odpočívadla i hotela. Rumuni, rumuni a iba rumuni. Prichádza taxikár, podľa ešpézetky bukurešťan. Opäť rovnaké otázky. Opať rovnaká „odpoveď“. Iný nápad. Volám domov, prosím syna, aby cez internet zistil asistenčnú službu pre naše auto. O chvíľu prichádza sms. Volám domov, teda do bratislavského dispečingu. Dotyčný službukonajúci je ochotný, ale nemá šajnu o mojej rumunskej pozícii. Napriek tomu dostávam o ďalších pár minútach sms s potrebnými informáciami. Volám bukurešťské číslo. Opäť obligátne „šprechen zí dojč? Nou.“ Dújúspík ingliš? Jéhch… Ak si myslíte, že ma táto odpoveď uspokojila, tak ste na omyle. Dojč som mal na strednej škole, vraj aj na vysokej – na to si už moc nespomínam. Ale „ingliš“… Ale ako bývalý programátor som začal oprašovať známe slovíčka a frázy. Lenže, skúste telefonovať v cudzom jazyku, ktorý ste sa nikdy neučili, v ktorom ste nikdy v živote nekomunikovali, a skúste pri tom nepoužívať ani ruky, ani nohy! Situácia však bola vážna, na rozdiel od známeho francúzskeho filmu aj zúfalá. Bez možností použiť ruky či nohy som sa dozvedel, že mi pošlú odťahovku a na druhý deň ráno auto opravia… Akurát že Bukurešť je vzdialená 90 km a odťahovka nebude zadarmo.![[Pláč]](http://naturista.cz/drupal/files/smileys/roving/sad.png "[Pláč]") A rozpočet plánovaný dovolenkový tým pádom fuč. A ak nebudú mať na sklade súčiastku, kým ju objednajú, kým príde, kým opravia auto… To bude treba zohnať ubytovanie v Bukurešti, taxík, strava… Proste – dovolenka sa škrtá, budeme radi, keď sa vrátime domov. Ak budeme mať za čo. Napriek tomu, že mám za sebou 968 náročných kilometrov, že neviem, čo je nášmu autu, že by som mal byť unavený tak, že ľahnem a spím, napriek tomuto mi mozog pracuje výnimočne naplno. S operátorkou asistenčnej služby už kecám, akoby angličtina pre mňa ani nebola cudzím jazykom, čo neviem povedať priamo, ukecám cez „opposite“ a podobne. Dohodneme sa, že si zavoláme ráno. O polnoci aj tak nič nevyriešime. V duchu ešte škrtám ďalšie nápady, ktoré by aj tak nič nevyriešili. Stále hľadám pomoc medzi prichádzajúcimi návštevníkmi benzínky. Nikto z nášho „bloku“. Iba rumuni. Otvárame chladničku, otvárame pivo. 968 km som sa naň tešil, teraz mi však nechutí. Neskorá večera – nechutí. Vzdávam sa, ideme spať. Ráno sa budím, manželka ešte tvrdo spí. Ja rozmýšľam, čo ďalej. Koľko by stála odťahovka zo Slovenska. Keď si to zrátam, ani kolega z našej firmy by odťah nevedel urobiť pod tisíc evri. Utešujem sa, že som včas zastavil, že sa mi nerozpadol motor. To by pod tritisíc evri nebolo. Ale stále som 968 km od domova, resp. viac ako 500 km od mora. Ale čo už more, to už nehrozí, kým auto opravia, to potrvá, keď zaplatím opravu, aj tak mi nezostane na pobyt… Opúšťam auto, robím „chemickú očistu“, tj. rannú hygienu. Keď umyjem tvár, teda hlavne oči, zisťujem, že som obkľúčený desiatkami rumunov. Rumunov s plne naloženými „árami“ drevom. Fakt, desiatky „štvorkoliek“ značky ARO, naloženými drevom. Teda „árami“ aj s prívesmi. Drevom, určeným na kúrenie. Každý z týchto typických počerných rumunov pobafkával svoju cigaretku a popíjal kávu z automatu. Ani jeden z nich nevyzeral na to, že by či už vedel, alebo bol aspoň ochotný pomôcť. A každý z nich budil rešpekt. Veď bodaj by aj nie, hora je hora, hlavne tie rumunské si pýtajú pravých chlapov. Ale nikto z nich nebol arogantný, ani drzý. Prišli, natankovali, pofajčili, popili, odišli. A že ich boli desiatky, to je fakt, nekecám. Keď už pre mňa prestali byť zaujímaví a prestal som sa ich obávať, tak som si všimol, ako nejaký zamestnanec či brigádnik na benzínke začal robiť ranné upratovanie. Kto si myslí, že Rumunsko je špinavá krajina, tak by pohľad na tohto človeka vykoľajil rovnako ako mňa. Neexistoval najmenší papierik, ktorý by nezdvihol. Presnoril všetko, aby našiel aj ten najzahodenejší špak. Cigaretový. A keď vliezol do kanála, ktorý delil benzínku od diaľnice a začal odtiaľ vyberať tie cigaretové špaky, tak v tom momente vzrástol rešpekt voči tejto krajine. Taká čistota, aká vládla na tejto takmer bezvýznamnej benzínke na kilometri č. 90, takú fakt u nás nenájdete! Tento rešpekt však nevyriešil môj problém. Bolo ráno, sedem hodín tunajšieho či tamojšieho času, a ja som bol v stále beznádejnej situácii – auto mám nepojazdné.Dávam si tridsať minút na to, aby som našiel niekoho na benzínke, kto by pomohol. Radou, odťahom. Nič. Nikto. Iba „drevári“. Teraz ľutujem, že som neurobil jediné foto. Na pamiatku. Obchádzam „spiace“ vozidlá. Všetko domáci. Domáci, ktorí na tejto benzínke prespali, akurát nie z donútenia ako my, iba kvôli únave. Idem preskúmať benzínku. Viem, že som na deväťdesiatom kilometri od Bukurešti, ale keďže nemám mapu, tak neviem, či neexistuje niečo bližšie, kde by mi mohli pomôcť. Navigácia ako mapa je o ničom. Vchádzam na benzínku, ale zisťujem, že mapy sú zalisované vo fólii. Smola. Internet? Už v noci som zistil, že ho tam buď nemajú, alebo nie sú ho ochotní dať k dispozícii. Káva? Nemám lei. Euro neberú… Karta? Na kávu nie… Dal by som si ju, ale vraciam sa k autu. Je obkľúčené „drevármi“, ale iba pofajčievajú. Manželka stále spinká, nemám chuť ju budiť a vysvetľovať, že si neviem rady. Pozerám na mobil, rozmýšľam, komu volať. Neviem. Vraciam sa na pumpu, vidím, že prišla nová smena. Nový pumpár je starší, idem ho vyspovedať. Nasledujú obligátne otázky: „šprechen zí“… Opäť nič. Ale na rozdiel od svojho mladšieho kolegu, ktorý mal službu pred ním, vyťahuje z kapsy vizitku: odťahovka! Neviem ako, ale dohovorili sme sa! Volá kamaráta, príde s odťahovkou. Ak vydržím tridsať minút… Vydržím. Veď čo by som aj mal robiť, kam by som mal ísť. Teda hlavne ako… Prejde 15 minút, som nervózny. Budím manželku. Vysvetľujem. Chválabohu, nekladie nezodpovedateľné otázky. Asi chápe, že máme průšvih. Prejde ďalších 15 minút. Sem-tam mrknem, či neuvidím auto so slovenskou či českou ešpézetkou. Nič. Každý rozumný ide cez srbov. Iba my sme sa vydali cez rumunov. Konečne vidím odťahovku! Už sa teším, ale zbytočne. Ignoruje nás, ide preč. O chvíľu druhá! Keď už idem za pumpárom, tak prichádza nenápadny biely mercedes, akurát že šoféruje spolujazdec. Je mi to divné, ale myslím si, že predsa len som v krajine, kde by to mohlo byť možné – a potvrdzuje sa to – je to možné! Chlapík, poťahujúci jednu marlborku za druhou, vypočujúc si moju diagnózu v štyroch jazykoch, porozumie jazyku piatemu – trojsekundovému naštartovaniu motora. Vsjo jásno, nakladáme, hurá smer Pitesti. Pitesti 30 km, Bukuresti 90 km. Pitesti vyhráva. Dohovárame sa, nou faktura, nou pejpr, 80 evri. O.K. Naložené, nasadáme. My na miesto vodiča, on na miesto spolujazdca. Nevadí, volant má k dispozícii on. Valíme ho po diaľnici 50 míľ za hodinu, vchádzame do Pitesti, o chvíľu vidím spásonosné logo značky nášho auta! Pracujem pre značkový servis, ale vždy som si hovoril, že by som značkový servis pre servisovanie môjho auta nenavštívil. Teraz som šťastný, že som sme ho našli! Vystupujem spolu s vodičom, ktorý na tých pár kilometroch stihol načať ďalšiu krabičku marlboriek. Komunikácia viazne, ja rumunsky neviem, on neovláda ani slovíčko z iného jazyka. Myslel som si, že taliančina a rumunština sú si podobné románske jazyky. Asi omyl, lebo každý môj pokus komunikovať taliansky sa stretol s rovnakou odozvou ako keď som použil nemčinu či angličtinu. Ale ruky sú ruky a oči sú… Proste vidia. Vchádzame do servisu, odťahovkár oslovuje prijímacieho technika a vysvetľuje moje problémy. Moje obligátne „šprechen zí atď.“ končí na „ingliš“, kedy oslovený trápne priznáva plus-mínus moju úroveň. Tj. skoro žiadnu. Berieme odborníka, tj. mechanika, lezieme na korbu odťahovky. Otvárame kapotu nášho nešťastníka. S obavami na ich príkaz na pár sekúnd poštartujem. S hrôzou v očiach kážu prestať so štartovaním. Diagnóza: remenica. Potvrdené. Myslel som si. Síce som dúfal, že to bude čerpadlo, viac som sa obával remenice na rozvodoch. Ideme opäť do servisu. Číslo karosérie, nekonečné klikanie. Poznám to, robím to denne. Akurát u inej značky. Diagnóza jasná, teraz ide o to, aká bude poprvé cena, podruhé čas opravy, potretie – čo budeme robiť a kde to budeme robiť dovtedy. Poprvé cena – zahmlilo sa mi pred očami, ale keď som si to prepočítal na rovnakú diagnózu v našom servise – dá sa. Podruhé – čas opravy – už podľa ceny som tušil, že minimálne celý deň, teda ak majú na sklade súčiastku. Počúvam vzdialeného zahraničného kolegu a neverím vlastným ušiam. Vraj dve hodiny. U nás by to trvalo aspoň pol dňa. O.K., mám francúza, ja opravujem „českých nemcov“. Potretie – súčiastky máme, všetko bude o.k. A tak mi práve padá kameň zo srdca, beriem si krížovky, aby som mal tie dve hodiny čo robiť. Sadáme si pred servis na obrubník do tieňa. Na kafé nemáme ich domáce lei, robíme dodatočnú chemickú očistu na perfektnom značkovom wc a lúštime. Ich prijímací technik nás medzitým ruší, lebo chce vedieť, kto je majiteľ vozidla, akosi sa nevyzná v našich euro občianskych preukazoch našich áut. Vysvetľujem. On je milý, zlatý, oceňuje moju značkovú bundu, vraj či som členom fun-clubu. Nie, nie som, priznávam, že som vlastne jeho konkurenčný kolega, akurát na Slovensku a u inej značky. On zasa lámanou angličtinou (tu zisťujem, čo to vlastne znamená „lámaná angličtina“) priznáva, že síce pracuje v značkovom servise značky môjho auta, ale vlastní už druhé vozidlo, ktoré patrí do mojej pracovnej značky… Padli sme si do oka. O chvíľu zasa neľutuje urobiť v tej horúčave sto metrov, aby mi oznámil, že diagnóza nášho auta sa potvrdila, ale keďže som kolega, nebudú mi robiť zbytočné výmeny dielov, ktoré sú o.k., vymenia iba remenicu, ktorá to má už za sebou a môžem ísť ďalej. A dodáva, že som „happy man“. Chce tým povedať, že mám poďakovať mojim ušiam a tomu, že som vypol motor a dotiahol auto k nim. A že by mi mal motor poďakovať za záchranu… Ten to neurobí, ale nevadí. Z dvoch hodín sa stalo tridsať minút, po tretíkrát prichádza „spriaznený vzdialený kolega“ a oznamuje mi, že auto je opravené, ak urobím stojku, tak môžeme pokračovať v jazde. Stojka problém nerobí, ďakujeme, sadáme do auta a riešime sekundové dilema: domov alebo na dovolenku. Minuli sme síce 60% financií, určených na dovolenku, ale namiesto niekoľkodňovej straty máme mínus iba smiešnych päť hodín, čo znamená – ideme ďalej! Pomaličky-potichúčky nabiehame na diaľnicu, ucho nastavujem na 150%, aby som si bol istý, že oprava dopadla dobre. Všetko vyzerá byť v poriadku. Po polhodinke máme pocit dejá vu – míňame benzínku, kde sme strávili noc. Natešení mierime opäť k moru. Mňa síce trápia otázky finančného charakteru, ale vidina pláže je niečo ako vidina kosti pre psa. Hodinku presviedčam seba, mňa aj manželku o tom, že päť hodín straty nič neznamená. O koľko evri sme prišli – poctivo tajím. Keby som nevedel, koľko to stálo, tak by som to neprezradil ani sebe. Čo už. Som rád, že sa tá súčiastka nerozsypala, lebo to by otázka stála, či je rentabilnejšie motor vymeniť, alebo celé auto nechať tak ako je v Rumunsku… Ale som šťastný, že ma včera večer moje uši nesklamali a že som predišiel strate milovaného auta. Po hodinke opatrnej jazdy po diaľnici sme dosiahli Bukurešť, navigácia dostala úlohu nájsť obchvať, ktorý na ORBIONe polovica diskutujúcich odporúča použiť, druhá obísť. Hodnotím aktuálnu situáciu a rozhodujem sa – Bukurešť obísť. Ešte len odbočíme, a stojíme. Netrvá to dlho, pár minút, plížime sa po neuveriteľne hlbokých koľajách krokom. Nechápeme, ako tadiaľ prejdú vozidlá so zníženým podvozkom. Tak im treba. Premávka je síce mizerná, ale napriek tomu obchvat zvládame celkom v pohode. Po chvíli natrafíme na výpadovku na Ruse a po neuveriteľne širokej ceste ho „valíme“ von z Bukurešti. Akurát že tá neuveriteľne široká cesta vypadá akoby nespevnená, asfaltová, ale posypaná hrubým štrkom. Stačí keď Vás niekto predbieha, alebo nebodaj ide niekto v protismere stredom tejto „cesty“, a dostanete takú spŕšku štrku a kamenia do „tváre“, že si rozmyslíte jazdiť inak, ako pri veľmi, ale veľmi blízkom pravom okraji cesty. Na to, že vidiek mal cesty v perfektnom poriadku, nádherné rovné asfaltové povrchy, tak toto nechápem. Ale asi to bude tým, že túto „cestu“ má pod patronátom mesto – Bukurešť. Ale prečo nemá fondy na hlavné výpadovky… Asi to bude niečo ako u nás. No dobre, pokračujme. Po nočných a ranných zážitkoch ma takéto veci nevedia rozhodiť. Som trpezlivý, o chvíľu sme na hraniciach. Bez problémov prichádzame do Giurgiu. Nou problem. Akurát z poplatku za most nám vydáva namiesto centov rumunské drobné. Niektorí rumuni sa nezmenia, musia si na svoje kafé zarobiť. Prechádzame cez most, cez Dunaj. Konečne Bulharsko! Obzor. Ale už míňajúc Obzor i Slančev brjag konštatujeme, že sme v Bulharsku. Krásny nový hotel susedí s neuveriteľným stavebným bordelom. Nádherný ohradený komplex obkľúčený doslova smetiskom… Nie sme tu prvýkrát, sme zvyknutí. Ale každým rokom očakávame zlepšenie, ktoré neprichádza. Ba naopak, stavebný boom sa napriek kríze stupňuje, ale namiesto toho, aby sme tu našli francúzsku riviéru, nachádzame košický luník IX… Aj Potemkin by sa mal čo učiť. Dobre teda, ignorujeme potemkinovský Sunny Beach a smerujeme do Burgasu. Tu sa opäť prejavila naša navigácia, ktorá nás cez nejaké sídlisko naozaj najkratšou trasou premiestnila cez toto pre mňa typicky socialistické mesto. Poznám ho však iba z tranzitu, takže som možno urazil jeho obdivovateľov. Nerád. Takže – opúšťame Burgas, výnimočne bez zdržania, bez kolón. Stále dodržiavam predpisy, lebo súčasná hotovosť už je tak mizerná, že nejaká pokuta za prekročenie rýchlosti by už fakt znamenala dražbu auta… Bez problémov absolvujeme posledné kilometre, aby sme dorazili s vopred očakávaným meškaním do Primorska. Na rozdiel od doterajších šiestich (novodobých, nerátam časy socialistické) bulharských dovoleniek prichádzame na „miesto činu“ po prvýkrát bez vopred zaplateného ubytovania. Diskutéri na Orbion-e vykonali presvedčivú agitáciu, že cestovka je iba dobrovoľne platená charita. Primorsko V Primorsku sme tretíkrát, poznáme mesto, skúšame obvyklé miesta. Začíname delegátkou, ktorá nám vlani pomohla. Na rozdiel od minulého roka je však jej ochota minimálna a tak to aj dopadá. Vysnívaný penzión Gugla je vraj obsadený, resp. možno by aj bol k dispozícii, ale o tri dni. Ale nemáme chuť sa stále sťahovať a veriť na sľuby. Skáčeme do auta a blúdime uličkami. Hľadáme na bráničkách ORBIONom sľubované tabuľky „svobodni kvartiri“. Nachádzame. Ale chybička se vloudila: sme príliš nároční. My hľadáme trošku súkromia typu veľký balkón bez čumilov. Nudisti a naturisti vedia o čom je reč. Plížime sa ďalšími a ďalšími uličkami a hodnotíme jednotlivé penzióniky. Aha, pekný balkón, konštatujeme. Hľadám miesto na dočasné zaparkovanie, horko-ťažko nachádzam pozíciu, kde nebude náš nie zrovna maličký auťáčik brániť premávke. Vystupujem, okamžite sa stávam centrom pozornosti pre tunajšie babky. Každá ma chce presvedčiť, že práve ten jej kamrlík je pre nás ten pravý. Ale ja mám svoje predstavy a vyberám si. Bohužiaľ, to, čo sa mi páči, má svoje háčiky. Raz dostávam ponuku na ubytovanie nie pre dve osoby, ale štvormiestny apartmán, čo nekorešponduje s mojimi finančnými plánmi, druhýkrát by sme sa na financiách dohodli, ale až od zajtra či pozajtra, ale čo dovtedy? Potom zasa prichádza ponuka na izbičku bez sociálok – to teda nie! A zasa veľký apartmán či štúdio, potom zasa iba na päť dní… Začínam zúfať. Nejaký prispievateľ na ORBIONe upozorňoval na to, že po tak dlhom cestovaní človek nebude mať dosť síl na hľadanie solídneho ubytovania. Tohto som si bol vedomý, ale keď som už desiaty pokus o ubytovanie odmietol, začal som pochybovať o správnosti rozhodnutia nájsť si ubytovanie priamo na mieste. Keby som si bol zaplatil cez cestovku, tak už hodinu bývam… Ale nezaplatil som, a tak stále hľadám. Už poškuľujem po reštaurácii, hovorím si, že hlad ma môže prinútiť zobrať ubytovanie, aké by som najedený úplne ignoroval… Vraciame sa na okraj Primorska. Páčil sa mi tam jeden nový malý hotelík, podľa stavu balkónov, resp. uloženia stoličiek na nich, by mali mať izby voľné. Parkovať sa tam v bezprostrednej blízkosti nedá, a tak sa posúvam o pár metrov ďalej. Vyliezam cez vysoký obrubník do „oblasti nikoho“, ktorá sa pozná podľa vysokej zeliny a bordelu kam sa človek pozrie. V rámci obzerania sa stávame sa terčom pozornosti počerných starších bulhariek. Pozdravíme sa, ich zvedavosť ukájame priznaním sa, že hľadáme ubytovanie. Keď zisťujeme, že ich súkromný penzioník by aj mohol vyhovovať našim požiadavkám, dostávame odpoveď, že kvartir svoboden a na cene sa dohodneme. Robíme obhliadku, „náš“ kvartir je zatiaľ obsadený, na veľakrát opakované rázne „klopanie“ päsťou otvára mladý bulhar, ktorý bez výčitiek svedomia nabliaka na domácu, tá mu však nič neostáva dlžná. Máme možnosť nahliadnuť cez pootvorené dvere, čo by nás mohlo čakať, keby sme uverili a dohodli sa… Sme unavení, a tak ignorujeme varovné vnútorné hlasy, že by tá „hlasná hudba“ z náprotivnej izby mohla brániť kľudnému spánku… Fakt sme už unavení, a tak súhlasíme aj s tým, že prvú noc prespíme na prízemí, ráno sa presťahujeme na vysnívané druhé poschodie. Som rád, že sa nemusím ihneď teperiť s našou batožinou po úzkych schodoch na to druhé poschodie. Prvý večer nebol príliš dlhý, únava zvíťazila. Trošku sme jej napomohli tým, že sme si dali drink na šťastný príjazd, potom druhý, že sme predsa len našli ubytovanie, no a ten tretí už neviem na čo bol, ale bol posledný, lebo amareto akosi „vypŕchlo“… Vyťahujem notebook, sadám si na „balkón“ na prízemí a kochám sa výhľadom. Kam oko padne, všade nachádza typickú bulharskú „kvalitu“. Tam odpadnutú obkladačku, tu odlepenú dlaždicu, to odtrhnuté, iné ulomené… A že susedia nemajú omietnuté vonkajšie steny? Načo, však oni to nevidia. To je problém práve okolitých susedov, resp. ich návštevníkov-nocľažníkov. Fakt tu byť prvýkrát, tak má človek chuť skočiť do auta a frčať čo najrýchlejšie domov. Ale ako sa hovorí, človek si zvykne aj na… No určite viete čo, mne to teraz nemôže napadnúť. Takže – ešte ďalšie energické klopanie, domáca nám priniesla nejaké domáce rajčiny, potom zasa klopanie – sme informovaní, že kľudne môžeme použiť ich chladničku na prízemí, potom ďalšie klopanie – máme k dispozícii aj rýchlovarnú kanvicu… Dávame si občerstvujúcu večeru s dobre zachladeným a ešte krajšie zaroseným bažantom (pre neznalých – dvanástka Zlatý bažant), pokúšame sa pustiť si ako relax nejaké dvd – nápad s prechádzkou rýchlo zavrhneme, sme unavení, okolie poznáme, radšej si oddýchneme. Ani nevieme ako a ráno nás budí nervózne klopanie – pani domáca nám oznamuje, že sa máme sťahovať. Tak predsa len dodržala slovo. Teperíme batožinu na naše poschodie, odbremeňujem auto od ďalších kufrov a tašiek. Otváram náš balkón a s hrôzou pozerám na ten vedľajší! Tam musela byť divoká párty! Okolo vodnej fajky desiatky plastikových prázdnych pohárov, na zemi iks prázdnych fliaš a ďalší neporiadok, presnejšie povedané bordel… Veríme, že tak ako podnájomníci našej izby aj susedia sa odsťahovali. Vešiame provizórnu medzibalkónovú zástenu, aby sme si nečumeli do „tanierov“, automaticky sa vyzliekame donha a vybaľujeme ďalej. Zapíjame už druhý deň šťastný príchod a ideme sa konečne vyrútiť k moru. Šlapať takmer jedenapolkilometra k „našej“ pláži sa nám nechce a tak skáčeme „do motora“ a pohodlne sa vezieme na miesto činu. Parkujeme na obvyklom mieste, prešlapeme tých cca stopäťdesiat metrov cez duny a sme tu – pri vode! Odhadzujeme príťaž – tašku, slnečník, ležadlá i oblečenie – a šup ho do vody! Bŕŕŕŕ! Mokrá! Chce to chvíľočku trpezlivosti, kým začne byť voda príjemná. A potom je už fantastická… Druhý deň. Pláž a more je to, kvôli čomu sa teperíme toľké kilometre do Bulharska! Pláže v Primorsku sú v podstate dve, južná a severná. Južná je možno fajn, možno by sa našlo mnoho ľudí, ktorí si ju obľúbili, ale naša prechádzka po nej nás moc nepresvedčila. Sme v Primorsku už tretíkrát po sebe, manželke stačí, keď sa pohybujeme na „našej“ pláži medzi nudistickou časťou a najbližšou reštauráciou, ja však rád poznávam aj okolie.  PrimorskoNejakým zázrakom sa mi podarilo ukecať moju krajšiu polovičku na prechádzku. Keďže vie, že na pláži má podprsenky a iné neužitočnosti zakázané, tak namiesto prechádzky po pobreží sa neskoro ráno obliekame vychádzkovo a vyrážeme cez mesto na južnú pláž. Cestou míňame penzión Dve palmete (česky U dvou palem), ktorý pôsobí na rozdiel od čias dva roky minulých ako opustený. V roku 2007 sme tam strávili našu prvú krásnu dovolenku v Primorsku. Až na vytopenie výfukového systému nášho auta počas krátkej ale intenzívnej prietrže mračien to bola fakt super dovča. Ale teraz sa píše rok 2009 a ja musím opísať terajšie pocity. Takže penzión míňame a krátko spomíname, obzeráme si bláznov, ktorí idú k moru a namiesto váľania sa na pláži idú do aquaparku – nenavštívili sme ho a ani to nemáme v pláne. Pokračujeme po známej trase, konštatujeme, že sa takmer nič nezmenilo. Overujeme si hlavne, čo je s obľúbenou reštauráciou Praha. Po zhruba dvadsiatich minútach konštatujeme, že všetko je o.k., staroprameň žije, česká kuchyňa prosperuje a nám už začínajú tiecť sliny, hoci sme práve po raňajkách. Do večera musíme vydržať. Odbočujeme vpravo smer južná pláž. Po pár minutách sme na jej začiatku. Ani táto pláž sa nevyznačuje čistotou, neporiadok, tj. odpadky sú absolútne všade, kde si len viete a dokonca ani neviete predstaviť. A samotná pláž? Hlava na hlave, telo na tele (teda pri tele), slnečník vedľa slnečníka, množstvo bufetov, množstvo atrakcií. Ale to hlavné chýba. Trošku voľného pľacu a hlavne nahé telá. Sem tam sa síce mihne slečna hore bez, ale poväčšinou naozaj hore bez. Až sa musí človek lepšie zadívať, či je to slečna alebo chlapec. Manželka síce chodí hore bez bežne, ale tunajší kúpajúci sa vyzerajú byť až príliš hanbliví. Slabé slovo. Takže nič pre nás. Exkurzia južnej pláže nás nepresvedčila o jej vhodnosti či už pre nás alebo pre nejakého iného nudistu či naturistu. Ignorujeme krytú ľadovú plochu, namiesto možno príjemného schladenia sa na skutočnom ľade priamo na pláži dávame prednosť ľadovému pivečku v plážovej reštaurácii so zaujímavou architektúrou. Síce sme v oslabení, počet „obsluhujúceho“ personálu je viac ako dvojnásobný oproti návštevníkom, nikto si nás ale nevšíma. Po niekoľkých márnych pokusoch objednať si v poradí iba druhý drink idem radšej zaplatiť k pultu a ideme poznávať ďalšie atrakcie južnej pláže. Hlad zatiaľ nehrozí, ignorujeme stánky a bufety s gyrosom, palacinkami, plnenými zemiakmi, hranolkami, caca rybičkami a inými lákavými pochúťkami. Neodolávame však osvieženiu vo forme zmrzliny.  Bulhari sa nezaprú, ďalší pokus o „ošudenie“ im tentoraz nevyšiel, drzo som si vypýtal aspoň zaokrúhlený výdavok, čím som bol odmenený pohľadom, po ktorom som bol rád, že žijem ba dokonca ani nekrvácam. Aspoň že tá zmrzlina bola vynikajúca. Drevený chodník, vedúci po pláži, sa dvíha. Nie je to však následkom alkoholu, ako v známom vtipe, ale tým, že treba suchou nohou prebrodiť rieku. Najskôr som si myslel, že je to známe Ropotamo, ale neskôr sa dozvedám, že sa jedná o Diabolskú rieku. Opúšťame pláž, fotím rieku, loďky, hotely v blízkosti. Typické Bulharsko možno nájsť všade, aj tu susedí tzv. päťhviezdičkový hotel s chudobnou ubytovňou, ktorá nejakým zázrakom ešte nebola obohatená o pár hviezdičiek navyše. Pár metrov a sme v centre mestečka. Je dopoludnie, všade je relatívny kľud. Obchodíky sú síce otvorené, ale všade prázdno. Reštaurácie sú tiež otvorené, ale na príchod zákazníkov sa ešte iba pripravujú. Tu sa žije večer. Cez deň je to vlastne všade o power-play personálu proti hosťom. Nám to nevadí, pifčo máme zajedené zmrzlinou, jediné, na čo sa tešíme, je zhodiť zo seba obťažujúci textil a ovlažiť sa v mori. A to sa dá iba na severnej pláži. Teda ak nechceme patriť na južnej pláži k vyloženým exhibicionistom. Zhruba jedenapol kilometra zvládame vo viac ako tridsaťstupňovej horúčave ťažko, z posledných síl šplháme na druhé poschodie nášho malého penzióniku a súbežne s odhadzovaním oblečenia glgáme ľadový drink. Krátka sprcha, opäť minimum textilu na seba, kontrola kľúčov vo vrecku a hurá dole. Skáčeme do vyhriateho auta, púšťam naplno klimatizáciu, dvíham podvozok svojej xantie na maximum. Možno by nebolo treba, ale 7–8 áut z desiatich pri výjazde z „parkoviska“ škrtne podvozkom o vysoký obrubník alebo náhodný kameň. Ja sa tomu elegantne a pre väčšinu prihliadajúcich absolútne nepochopiteľne vyhýbam, na ulici robím z dočasného offroadu opäť limuzínu a valíme sa celého jedenapol kilometra na pláž. Nie je to ďaleko, ale v tejto horúčave vliecť slnečník, ležadlá, tašku s vecami a hlavne seba čo len sto metrov je nepredstaviteľná fuška. Lebediť si vo fotelkách, ovievaný ľadovým vzduchom – fantázia. Fantázia však trvá iba chvíľku, prekľučkujeme medzi autami, medzi množstvom pod kolesá skákajúcich spotených ľudí, a sme na mieste činu. Zaparkovať je síce malý problém, nielen my sme prišli na to, že na pláž sa dá aj jazdiť, ale nachádzame svoje miestečko. Vybalíme vercajch, zamykáme auto. Ďalších stopäťdesiat metrov šliapeme po horúcich dunách, ktoré by mali byť súčasťou tunajšej chránenej rezervácie. Bulharsko je Bulharsko, rezervácia-nerezervácia, bordel je všade. Hlboká jama, vykopaná ihneď pri vstupe, nasvedčuje, že piesok z rezervácie je rovnako vhodný na stavbu ako akýkoľvek iný. Odpadky typu prázdnych krabičiek od cigariet, plastových či sklenených fliaš… Proste bordel. Musíme ho ignorovať, inak by sme sem nemohli chodiť. Je to zvyk a hlavne presvedčenie. Koho nepresvedčí cena, cena dovolenky v Bulharsku v porovnaní s cenou vo vyspelej destinácii, ten si nezvykne. Takže, nedívať sa pod nohy, dívať sa vpred. Stačí po 100 metroch vyšlapať dunu, zadívať sa na more, nádherné vlny… A človek zabudne na tých pár metrov bordelu. Nielen výškový rozdiel medzi vrcholom duny a úrovňou mora spôsobí, že človek proste zrýchli krok. Po minútke je slnečník zapichnutý či lepšie povedané zakopaný v jemnom horúcom piesku, ďalšiu minútu trvá rozložiť epedy, tj. ležadlá, oblečenie je samozrejme dolu ako prvé. A hurá do vody! Neoplatí sa byť opatrný, čím rýchlejšie do vody vbehneme, tým je pocit úžasnejší. Krok, skok, dva, potkýname sa o vlnu, padáme a tešíme sa ako malé deti. Ešte zopár pádov, zopár výskokov vo vlnách, pár temp vo vode a sme spokojní. Šup na lehátko, aj bronz treba nachytať. Pár minút to zvládame, ale akosi sa začína ohlasovať iný pán. Hlad. Obzerám sa, za chrbtom máme bufet či plážovú reštauráciu, nie, bar tomu hovoria. Šíri sa odtiaľ príjemná hudba, chvíľu česká, chvíľu slovenská, pár minút bulharská, a tak dokola. Niekedy síce d.j. trošku otravuje, ale dá sa na to zvyknúť. Dať si zarosené pivečko sa dá aj bez unavujúceho obliekania sa. Sme totiž na nuda-pláži. Nikde síce nie je oficiálne označenie, ale dva či tri úseky pláže sú našťastie okupované naháčmi. Nie je síce štandardom ísť na pivo úplne bez, ale ani tento spôsob tu nikomu problémy nerobí a nikto z toho problémy nerobí. Dať si však niečo pod zub znamená, že predsa len treba niečo na seba hodiť a po príjemne horúcom piesku, najlepšie s vlnami obmývajúcimi nohy prešlapať zo dvesto či tristo metrov do najbližšej plážovej reštaurácie. Teda ak chcete kombinovať jedlo s pitím súčasne. Bufety s klasikou, tj. palacinkami, gyrosom, plnenými zemiakmi, pizzou a inými dobrotami sú totiž na každom kroku.  Za zaroseným pivečkom však treba urobiť o pár krokov viac. A tak nahadzujem kraťasy, moja zlatá polovička nahadzuje niečo ako plážovú sukničku, do ruky beriem kapsičku s peniazmi, foťákom, mobilmi a hygienickými potrebami. Prvý deň to moje zlatíčko ešte protestuje, že je jediná, ktorá chodí po pláži hore bez. Protestuje, ale ide. Na prvý pohľad to nikoho neirituje, ale moje dôkladnejšie obzretie sa registruje zopár nenávistných pohľadov od korpulentných paničiek, slintajúcich pohľadov od pánov a posmešných pohľadov od plochých tínedžeriek. Manželka je statočná, síce pregĺga, ale ide ďalej a robí mi radosť. Vyhýba sa pohľadom na ľudí, aby nemusela reagovať na nepríjemné pohľady, ale keď ju upozorním, že tu, tam, hentam a ešte aj tam sú ženy tiež hore bez, tak schytávam po opálenom pleci. Toto sa opakuje prvý deň, druhý deň. Tretí deň jej ponúkam niečo ako podprsenku, je to síce sieťové, ale je. A čuduj sa svete, manželka odmieta! Vraj načo! Fajn. Nie je to síce zvykom, byť hore bez aj v plážovej reštaurácii, ale „ohlasy“ sú skôr pozitívne, nikto neprotestuje, chlapom sa idú oči vyočiť, iba niektoré ženy robia grimasy. V onen tretí deň ponúkam manželke opäť onú podprsenku, odmieta. Vie, že mi tým robí radosť. Ale kvôli tomu, aby sme mohli aspoň nejakú tú fotku ukázať aj doma rodine, tak ju doslova ukecávam. Fotím v reštaurácii, fotím na pláži. Paráda. Síce nie je modelkou, síce bruško trčí ako tesne pred pôrodom, ale čo už, vekom nikto neomládne a neskrásnie. Kto si myslí že je krajší a lepší, nech hodí eurom.  Nakoniec, kto z nás chlapov nezodpovedá uvedenému popisu? Takže späť na pláž. Po občerstvení sa perfektne zachladenou dvanástkou amstel odbieha moja polovička, ešte stále hore bez, do dvadsať metrov vzdialeného bufetíku pre palacinku. Objednávam ďalšie pivečko, mastní a udžemovaní sme až za ušami. Je nám dobre, hlad i smäd sme porazili, ale odísť sa nám nechce. A tak si dávame drink. Mastiku. V Grécku sa to volá ouzo, vo Francúzsku pastis, tu je to mastika. Samotná je príliš „alpová“, ale zriedená s vodou vyzerá ako malibu, akurát chutí podstatne ostrejšie. Vypálime teda červíka, pýtame účet, resp. chceli by sme pýtať, akurát niet od koho. Personál, väčšinou mladé a krásne bulharské kočky, sú príliš lenivé. Ešte tak koketovať s mladými chlapcami, to áno, ale obsluhovať… Vstávam, platím pri pulte. Som spokojný aj tak. Určite by som zaplatil viac kdekoľvek doma pri jazere či priehrade ako v Primorsku na pláži. Návrat. Príjemný chladený drink, sprcha, ďalší drink. Opäť berieme na seba nepríjemné oblečenie, ale reštaurácia pýta svoje. Aj po roku sa ubezpečujeme, že naša obľúbená krčmička funguje. Staropramen, po našom „starápromiň“ chutí super, dávame si typicky „bulharské“ jedlo, tj. svíčkovou… Vraciame sa „domov“. Rozkladáme svoj bivak na balkóne, chladený drink kombinovaný s našetreným seriálovým dvd je základom nášho relaxu. Nie však nadlho. Na vedľajšom balkóne sa otvárajú dvere a spúšťa sa muzika. Hlasitosť „na plné gule“, do toho vrieskanie bulharskej mládeže… Nás ide šľaktrafiť. Nepomáha dohovor, nepomáha rozčuľovanie sa. Nepomáha pomoc od domácej. Bulharskí „pankharti“ dokazujú každému, kto je tu pánom. Sťahujeme sa do izby, hoci je tam teplo, je tam o trošku tichšie. Chválime plastové dvere a okno, ktoré tlmí hluk. Snažíme sa ho poraziť naším dívídíčkom, ale prehrávame tento súboj. Neskoro, veľmi neskoro v noci zaspávame a bojíme sa ďalšej noci… Lenže kdeže večer je!? Ja síce vstávam zavčasu, ale milovaná polovička si rada pospí. A kým vstane, kým zbodne balkónové raňajočky, kým vypije dopoludňajší drink a pozrie si ďalší diel obľúbeného seriálu, budia sa aj naši unavení mladí susedia… And mjuzik kauntyňjú… Deň prebieha rovnako, čím viac sa zvečeriava, tým viac sa zväčšujú naše obavy. Oprávnene. Prichádza ďalšia noc, prichádza rovnaký scénar. Neviem, koľko bolo tých večerov a nocí. Tri, štyri? Keď sa mladí konečne odsťahovali, to bola oslava! Nevedeli sme síce, či ich nenahradí ešte horšia partia, ale preventívne sme oslavovali! A oslavovali sme ešte viac, keď sme zistili, že sa vedľa nasťahovala mladá česká rodinka. Teda moravská. Konečne začala tá pravá dovolenka… Ale aby to nebolo iba o bulharskej mládeži, treba sa pochváliť aj iným.Pro potřeby Naturisty cz. upravil a přidal videa Roland. 
Svoje texty, fotografie, videa posílejte na EMAIL. ![[Pošta]](http://naturista.cz/drupal/files/smileys/roving/mail.png "[Pošta]") Potěšíte sebe i ostatní naturisty.Inzerenti a zájemci: Chtěli byste zde prezentovat svůj obchod, nabídku, služby nebo Vaše činnosti? EMAIL. Využijte prosím naši širokou nabídku Vaší prezentace na internetu i na reálných a oblíbených akcích NATURISTA.CZ. | ||||
 | ||||
Přirozená radost ze života
Novinky z blogů
Československé Primorsko.
Je fain že naše Česká enkláva se stále udržuje v pozornosti. V Bulharsku se mi libí a tím,, že je tam levno a domluvím se česky, tak daleko od domova, proto tam ráda jezdím. Severní pláž v Primorsku je ze začátku lidnatá a asi od dvou třetin nudistická. Pak až k Perle je mixovaná, kde nudisté převyšují textiláky. Co si více přát. Být v Primorsku a v okolí vyjde levněji než být doma. Takové dovolenkové místečko už ve světě nikde nenajdete.